1. ročník úspešne za mnou a teraz prax

Tak som sa v septembri dala na štúdium počas rodičovskej dovolenky, veľa ľudí ma od toho odrádzalo, že s 2 deťmi to nezvládnem a že to čoskoro vzdám... ale nevzdala som. Mám za sebou 1. rok, ktorý som zvládla, síce nie na 1, ale zvládla. Cez deň sa venujem deťom a v noci sa učím a robím, čo je do školy potrebné. Na niekoľko skúšok som musela vziať aj dcérku roky, lebo jej otec zrazu nemal čas. Bolo zvláštne, ako to niektorí profesori zobrali, a to som písala mejl, či to nebude vadiť, že ju tam budem mať so sebou. Jedna profesorka napísala narovinu, že to vadiť bude kvôli sústredeniu ostatných skúšaných (síce tvrdé, ale stále lepšie než ju tam vziať a potom aby bol problém) a tá druhá, že to je ok, a keď som dcérku na skúšku vzala, tú tvár fakt nezabudnem. Takže aj keď som látku vedela, nepustila ma a pri opravnej skúške hneď medzi dverami otázka: „či dnes mám opatrovanie“, tak mi hneď došlo, o čo dotyčnej išlo. Skôr ma mrzelo, že to nepovedala narovinu, že jej tam cudzia osoba vadí, mohla som dcérku jednoducho niekde nechať strážiť. Teraz prax a to je iná káva, človek sa dostane tam, kam nikto iný, a začne si vážiť to, čo má. Ja som schytala ležiacich mentálne postihnutých pacientov, čo je ako s malými deťmi – prebaliť, nakŕmiť a nechať byť, pretože oni nevnímajú, sotva sa usmejú a to je všetko. Až tu človeku dochádza, aký je rád, že má zdravé deti, aj keď má iné problémy a starosti, toto by určite nikto nechcel. Samozrejme som za túto možnosť vďačná, aspoň môžem nahliadnuť do inej sféry, o ktorej som veľa nevedela. Toto by si mali vyskúšať tí, ktorí si nevážia samých seba alebo svoj život. Verím, že ma to ovplyvní do budúcnosti, človek bude mať iný nadhľad na veľa vecí. Zatiaľ ma štúdium baví a pevne dúfam, že ho dokončím.