Prvá pieskovcová veža

Nedá mi to a musím sa pochváliť.. :) To, že liezieme s manželom po skalách, už o mne mnohí viete (aj keď ja na to teraz vďaka deťom bohužiaľ veľmi nemám čas). Syna do lezenia nijako nenútime, aj keď by sme boli radi, keby sa tomuto športu venoval! Chodíme s ním do skál, doma máme umelú stenu a pod. Doma lezie už dávno, po menších skalkách tiež, ale do sedáku nikdy nechcel a bol problém mu ho aj len skúsiť dať na seba.. Včera sme ale po naozaj dlhom čase išli celá rodina so známymi do skál. Známi chvíľu strážili deti pod skalou a ja som vyliezla na vrchol s manželom. Bol to úžasný pocit! Tá spolupatričnosť, ten výhľad, tá láska.. Podarilo sa, že sme liezli spolu, paráda! Mysleli sme, že nič lepšie nemôže byť.. To sme ale netušili, že strýko a teta dole medzitým celkom bez problémov navliekli syna do sedáku a s nadšením, že bude liezť tiež! Čakali sme, že nakoniec povie, že nechce, alebo v polovici povie, že chce dolu, bude plakať.. Manžel sa uviazal kúsok na lane za ním, aby mu mohol pomáhať, a on liezol ako skúsený horolezec až hore! Nebola to ťažká cesta. Ide o to, že chcel sám, nebál sa, páčilo sa mu to a zvládol to.. Hore sa prvýkrát podpísal do vrcholovej knižky a nám s manželom ukvapla slza šťastia.. :) Vo svojich 3 rokoch, 3 mesiacoch a 23 dňoch zdolal svoju prvú pieskovcovú vežu! (cca 23 metrov vysokú) Sme na neho strašne hrdí!!! :)