Prasa

Bola som ešte dieťa, mohlo mi byť tak okolo desať rokov. Sme z Ústí nad Labem, mali sme chalupu na Šumave. Benzín bol vtedy ešte lacný a naši kúpili celkom novú škodovku, a tak sme na chalupu chodili aj napriek tej vzdialenosti pomerne často.

Raz naši dostali od suseda odrastené prasiatko. No jasné, ale čo s ním, keď sme až zo severu? Nevadí, povedal otec a vymyslel „geniálny“ plán. Prasa bude sedieť s Verčou vzadu, dáme ho do koryta a je to. Veď to vyzeralo jednoducho...

Cestu sme si skracovali vždy cez Prahu, nechodili sme ale po obchvate, ale ocko to strihol cez centrum, cesta tak bola kratšia. Vyrazili sme teda aj tentoraz rovnakou trasou. Prasa bolo pomerne pokojné až do chvíle, keď sme boli takmer pred Prahou. Asi už toho malo dosť, a tak sa dalo neskutočne kvičať. Zastavili sme a vyviedli sme ho von. Vyzeralo to, že už to bude v pokoji. Nebolo. Po celý čas prejazdu Prahou prasa neskutočne revalo, pokakalo sa, takže aj mne sa nerobilo práve dobre, poblinkala som teda mamičke chrbát. Keď to uvidel ocko, pozvracal sa aj on, zastaviť sa ale nedalo. Museli sa otvoriť okná, prasa revalo a revalo, tentoraz už vyklonené z okna auta.

Myslím, že ten deň nemali turisti najväčší zážitok z Prahy Karlov most alebo Orloj, ale „alegorický“ voz s prasaťom.